Konštrukcia nábojov
Vznik jednotného náboja
Jedným z najdôležitejších momentov pri vývoji zbraní bol nepochybne vznik jednotných nábojov. Umožnili prudký rozvoj revolverov a boli základným predpokladom pre vznik samočinných pištolí a pušiek. V roku 1827 nemecký puškár Dreyse vyvinul jednotný náboj na ihlový zápal, ktorý sa nerozšíril pre mnohé svoje nedostatky. Lepším pokusom bol v roku 1836 vznik náboja na kolíčkový náboj, ktorý bol vyvinutý francúzskym puškárom Lefaucheuxom. Pôvodné kusy mali lepenkovú nábojnicu, v roku 1853 boli vyvinuté s kovovou nábojnicou. Tento náboj mal niekoľko nedostatkov hlavne v oblasti bezpečnosti pri manipulácii a komplikácií pri nabíjaní. Ďalšie pokusy sa robili s nábojmi na okrajový zápal, ale najlepšie výsledky sa dosiahli s nábojmi na stredový zápal. Tento typ vznikol v roku 1861. Zápalku mal umiestnenú v strede dna nábojnice. Systém tohto typu náboja sa zachoval dodnes. Umožňuje rýchle, spoľahlivé a bezpečné nabíjanie do zbrane.
Jednotné náboje na obrázkoch (červená šipka znázorňuje smer pohybu úderníku):
- a,b - americké náboje, zastaralé typy
- c - náboj s kolíčkovým zápalom - systém Lefaucheux
- d - náboj s okrajovým zápalom
- e - náboj so stredovým zápalom
Konštrukcia náboja
Z konštrukčného hľadiska náboj tvoria štyri hlavné časti: nábojnica, strela, prachová náplň a zápalka. Pritom nábojnica je časť, do ktorej sa montujú ostatné časti a tak náboj tvorí jeden celok. Tvar, rozmery a materiál náboja sú určené mnohými požiadavkami, ktoré sú kladené na náboj. V zbrojárstve spravidla náboj má určujúci smer, lebo zbraň sa vyrába pre náboj a nie naopak. Prachová náplň je naplnená do dutého priestoru tela nábojnice. Strela je nasadená do hrdla nábojnice, je zaistená lisovaním. V dne nábojnice je nalisovaná zápalka.
Strela
Strela je súčasťou náboja, je zalisovaná do hrdla nábojnice. Špára medzi nábojnicou a strelou býva často lakovaná z dôvodu zaistenia vodotesnosti. Strela vystrelením (tlakom horiacej prachovej náplne) opustí hrdlo nábojnice, prechodom v hlavni zbrane dostáva správny smer a roztočí sa (stabilizuje sa rotáciou). Po opustení hlavne letí po balistickej krivke do cieľa, kde pôsobí svojou kinetickou energiou. Je to napísané možno zložito, jednoduchšie sa dá povedať, že strela je jedinou súčasťou náboja, ktorá po vystrelení vykoná svoju prácu v cieli. Ostatné súčasti náboja už sú spotrebované a sú len odpadom. Strely môžu mať najrôznejšie konštrukčné vyhotovenia v závislosti na požiadavkách z hľadiska účinku, balistiky a podobne.
Nábojnica
Nábojnica je dôležitou súčasťou náboja. Môže mať rôzne tvary a rozmery, jej hlavnou funkciou je spojiť súčasti náboja v jeden celok. Musí spĺňať požiadavky na ňu kladené z hľadiska presnosti výroby, trvanlivosti, pevnosti a mnohé ďalšie. Vyrába sa z mozadze, ocele, medi, hliníku a iných kovov. V prípade oceľových nábojníc je nutné použiť povrchovú ochranu. To sa vykonáva lakovaním, alebo plátovaním (nanesením iného, korózii odolného kovu). Nábojnica väčšinou má flaškovitý, alebo valcovitý tvar.
Prachová náplň
Strelu náboja do pohybu uvádza chemická energia, ktorá vznikne pri horení prachovej náplne. Prachová náplň je tvorená chemickými zlúčeninami. V minulosti sa používal tzv. čierny prach, v súčasných nábojoch sa prevážne používa bezdýmny prach nitrocelulózový, prípadne diglykolový, či nitroguanidinový. Prach tvoria rôzne veľké zrná, ktorých tvar a rozmery sú určené výrobcom. Pritom limitujúcim faktorom sú požiadavky kladené na prachovú náplň z technologických a balistických hľadísk. Zrnká môžu byť dostičkové, guličkové, kotúčové, krúžkové alebo trubičkové (valčekové, tyčinkové).
Zápalka
Zápalka je najmenšia súčasť náboja. Je zalisovaná do dna nábojnice a spravidla je špára medzi zápalkou a nábojnicou lakovaná, aby spojenie bolo vodotesné. Úlohou zápalky je zapáliť prachovú náplň v nábojnici a to tak, že keď úderník zbrane dopadne na dno zápalky, zo vzniknutého tlaku medzi úderníkom a kovadlinkou prakticky vybuchne zápalná zlož zápalky. Oheň prenikne cez zátravku nábojnice do prachovej náplne, ktorú potom zapáli. Kovadlinka je hrot na dne náíbojnice, alebo je priamou súčasťou zápalky. Z konštrukčného hľadiska rozlišujeme dva typy zápaliek a to: Berdan a Boxer. Na obrázku nižšie je znázornený rozdiel v konštrukcii oboch typov.
